Ako sa zdá poslednou dobou hýbe našou spoločnosťou diskusia o lekároch,zdraví a peniazoch.Týmto článkom sa nepokúšam nič riešiť.Je to len krátke zamyslenie nad tým,čo nám doba priniesla.
V dejinách ľudstva sa vždy odohrávali súboje dobra a zla.A všetko sa naveky opakuje ku svojmu zrodu ,iba v iných podobách.Tak ako“sýty neverí hladnému“,tak zdravý málokedy verí chorému.Choroby a rakovina prenasleduje človeka neúnavne,intenzívne a väčšinou má úspech a vyhráva.Tí ktorých sa to netýka ani netušia čo je to bolesť a beznádej.A nemusí to byť zrovna rakovina ktorá beznádej prináša.Chorí si vyprázdňujú dlhé medzihry medzi bolesťou a bezbolestnou eufóriou vytušenými snami a pozvoľnými zábleskami nádeje.Okamihy ktoré žijú majú pre nich celkom iné a diametrálne rozdielne hodnoty ako u zdravých.Nadnesenosť ktorá ich po celú dobu približuje k vesmíru kde všetci celý život smerujeme vie byť v krátkych chviľach znakom šťastia.Toto šťastie sa však rozplynie keď chorý pocíti nezáujem okolia a spoločnosti.Údelom chorého je žiť v útrpnosti.Na vlastnú obranu pred nezáujmom spoločnosti ktorá dokáže svojou necitlivosťou zašliapnuť aj najmenšie nádeje na život bez bolesti vyrukúvajú výkrikom ktorí nie je počuť.Pretože výkrik bolesti a beznádeje počuje len ten ktorého sa to týka.A hroby mlčia.Musia mlčať.Ak by prehovorili,bezcharakternosť ľudí ovládajúcich nitky vedúce k zdrojom určeným na zmiernenie bolesti chorých a možno aj ich vyliečenie by sa stala ešte viditeľnejšou.Ľudia však chcejú žiť a nesmú mlčať.Pretože ich mlčanie v nesprávny čas a na nesprávnom mieste znamená podľahnúť.