Opäť som sa dal na čítanie Ústavy SR.Je to dôsledok udalostí posledných dní.Je zaujímavé prečítať si že poslanec Národnej rady nie je viazaný príkazmi.
Poslanci národnej rady sú volení zástupcovia občanov Slovenskej republiky.Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.
Poslanec nadobúda svoje práva a povinnosti zvolením. Na schôdzi národnej rady, na ktorej sa poslanec zúčastňuje po prvý raz skladá sľub, ktorý znie „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“ Poslanec sa ujíma svojej funkcie a začína vykonávať svoj mandát zložením sľubu. Odmietnutie sľubu alebo sľub s výhradou má za následok stratu mandátu.
To sú citácie Ústavy SR.
Aká je skutočnosť?
Poslanec ktorý len v náznaku nesúhlasí s názormi svojej strany je prinajmenšom považovaný za čudáka.Ale poslanci sa pri svojej nedotknuteľnosti môžu beztrestne nazývať aj inými výrazmi ako „ČU(D)ÁK“…(vieme svoje).Dokonca prebehli verejnosťou aj také informácie,že si stranícke centrály nechávajú podpísať „nejaké“prehlásenia od nominovaných aby ich mohli „držať pod krkom“pokiaľ by sa rozhodli hlasovať podľa svedomia a nie podľa príkazov.
Aká to môže byť demokratická spoločnosť v ktorej členovia zákonodarnej inštitúcie nedodržujú zákony počínajúc tými najjednoduchšími až po Ústavu?Žeby zákony museli dodržovať len voliči a zvolení nie?