Kataclizma

Vážiť si treba prácu každého človeka ak si ju vykonáva zodpovedne.A myslím si že pracovníci úradov práce robia len to čo sa im nariadi.Osobne považujem úrad práce za štatistický úrad,ktorý nič iné nerobí,len eviduje ľudí ktorí prídu z akéhokoľvek dôvodu o prácu.Mám zopár skúseností s týmto úradom a nikdy mi žiadnu prácu nenašli.Vždy som bol rychlejší.

Iné je,o organizácii práce a celkovom vedení úradu.Ak sú kancelárie prvého kontaktu,kde sú najväčšie fronty umiestnené v časti budovy kde sa na ploche 7×3,5 m tlačí 60 ľudí vo vydýchanom priestore a ostatné kancelárie kde občas stojí 10-15 ľudí sú umiestnené vo vstupnej hale cca 13×8 m,tak to už hovorí o genialite myslenia vedúcich pracovníkov.Na šťastie už sa našiel nový vedúci,ktorý aspom v tomto spravil zmenu.Snaha pracovníkov sa odvíja tiež asi od pracovného nasadenia vedúceho.Veď ak pred jednou kanceláriou stojí v rade 20 záujemcov o prácu a po hodine a pol sa otvoria dvere na druhej kacelárii a vystrčí sa ospalá hlava úradníčky vypúšťajúc slová ako:“prečo stojíte všetci tam?Veď aj sem môžete ísť“Tak to svedčí o“veľkom“pracovnom nasadení.Ale všetko je o ľuďoch.Občas sa však stretneme aj s ochotným úradníkom.To sa raz na Úrade práce stalo aj mne.

Ako som tak odchádzal po“dvojhodinovej vystátej rade“a prechádzal som okolo jedných dverí na ktorých bolo napísané približne toto:Kancelária sociálnej a poradenskej služby pre evidovaných žiadateľov o prácu“,hovorím si.Skúsim tam vojsť,veď keď do tej kancelárie nikto nevošiel už dve hodiny tak asi budú mať na mňa čas.Tak som vošiel.V kancelárii boli 3 úradníčky.Dve pili kávu a jedna čaj.A bol tam ešte jeden mladý človek,predpokladal som že študent na praxi ktorý lietal po kancelárii,kopíroval niečo na kopírke a presúval papiere od jednej pracovníčky k druhej.Tá najstaršia pani ktorá pila čaj,asi kôli vysokému tlaku,sa na mňa milo usmiala a spýtala sa ma čo by som si prial a ako mi môžu pomôcť.Já na to že,chcel by som pomôcť pri hľadaní práce.Pani sa zamyslela a pýta sa:A čo by ste chcel robiť?Moja odpoveď logicky po tom čo som skúsil,zažil a videl na Úrade práce znela:Chcel by som pracovať ako úradník na Úrade práce.V miestnosti ešte viac zvýraznelo ticho a prestali šušťať aj papiere.Neviem či kopírka vypla sama alebo jej praskla poistka.Šesť párov očí sa na mňa uprene pozrelo a pani s čajom sa pýta:a prečo?Samozrejme že som mal odpoveď naporúdzi.“Rád pijem kávu“Mladý pán ale my tu nepijeme kávu,ozvala sa mladšia kolegyňa a kalendárom na stole zakryla dva hrnčeky od kávy.Študent od kopírky,ktorá asi vydýchla naposledy hodil po mne opovržlivý pohľad a hovorí:“Ale na to treba mať vysokú školu.“Obrátil som svoj zrak na pracovníčky v kancelárii a tie sa snažili byť neviditeľné.Asi tie vysoké školy nemali.Či?Tak som sa zameral na mladíka ktorý,ako som pri rozhovore zistil už nebol študent ale vyštudovaný magister.Na moju otázku akú vysokú školu má,mi hrdo odpovedal:Trenčiansku vysokú školu univerzitného tipu.Jeho Ego však riadne pokleslo keď som utrúsil,že ju asi vyštudoval na ceste z Dubnice do Nového Mesta nad Váhom a keď dostali pri Trenčíne defekt tak stihol štúdium za 30 minút než prišli servisáci a defekt na otcovom BMV opravili.Po vyriešení otázky vysokých škôl sa ma opäť ujala pani pijúca čaj a ponúkla mi rekvalifikačné kurzy,ktoré sú hradené Úradom práce.Čašník,kaderník,zvárač.Čo sa týka čašníka,tak to je jedna s profesií ktoré sa najviac objavujú na zoznamoch ponúkajúcich zamestnanie.A málokedy je požiadavka na to aby mal človek „hotelovku“alebo nejaký kurz.Kaderník je zase profesia ktorá sa nedá naučiť za mesiac.I keď by ma asi bavila aj keď nepatrím k 6%.A zvárača z rekvalifikačného kurzu nikto nezamestná ako zvárača pretože teraz všetky zváracie práce potrebujú zvárača so štátnou skúškou.Spýtal som sa na rekvalifikačný kurz na vysokozdvižný vozík.S touto kvalifikáciou sa dá v už v Čechách zohnať veľmi dobre zaplatená práca“Bohu žiaľ“,(hovorí mladšia kolegyňa)tento kurz Úrad práce neorganizuje“Tak mi v duchu prebehla otázka, že prečo asi.“Pravdepodobne preto,že ten ktorý má na školenie a vydávanie oprávnení na vysokozdvižný vozík nemá na úrade práce žiadneho známeho,odpovedal som si v duchu sám.Potom už nahlas hovorím:To je veľká škoda,viete koľko ľudí by malo záujem o tento kurz?Čítali ste niekedy ponuky prác a inzeráty od personálnych firiem?Že nie,pridala sa aj najmladšia z trojice úradníčok,ktorá doteraz nezúčastnene počúvala náš rozhovor.

Tento satiristicko útrpný rozhovor s úradníkmi Úradu práce som ukončil s úsmevom a poďakovaním za čas ktorý mi venovali a odišiel som o poschodie vyžšie,kde sú kancelárie Úradu na ochranu životného prostredia aby som sa opýtal ako vyriešili petíciu občanov mesta Trenčína na záchranu chráneného stromu.A tam som sa dozvedel že Trenčianske storočné ginko je po smrti.Ale to je už celkom iný príbeh.

Ak ste tento článok dočítali až do konca tak vedzte že to bol príbeh fiktívný a akákoľvek podobnosť s úradníkmi a inštitúciami na Slovensku je nie len náhodná ale aj málo pravdepodobná.

Alebo že by bola fikcia tá posledná veta?